Skip to content
Words Without Borders is an inaugural Whiting Literary Magazine Prize winner!
from the February 2015 issue

Sasanka

Jej garsónka pripomína vzduchotesne uzatvorenú smradľavú konzervu. Pani Stanka roky neotvára okná. Špinu na ich sklách raz a navždy „umyla“ dvadsaťštyri hodín zatiahnutým závesom. Neznáša veľké upratovanie, prúdenie čerstvého vzduchu ani hluk. Neznáša všetko, čo len z diaľky pripomína zmenu. Preto svoj byt udržiava v  stave, v akom sa ocitol v sedemdesiatom prvom, keď vo výklade uvidela nádhernú sektorovú zostavu. Vybrala vtedy vkladnú knižku a bez mihnutia oka zacvakala nehorázne prachy za jej moderný dizajn. „Máte tu smrad ako v krčme, nevyvetrám?“ pýtam sa a ako vždy kladiem na kuchynskú linku obedár s diétnym jedlom pre žlčnikárky. Stanka odkryje prstom pokrievku na kovovej nádobe. „Zasa zeleninová,“ hundre a utierkou nedefinovateľnej farby poutiera igelitový obrus na kuchynskom stole. Ten smrad  je fakt záhada. Smrdí to tu, akoby fajčila štyridsať denne, aj napriek jej tvrdeniu, že cigaretu do úst nikdy nevzala. „Zbytočne vetráš, to ide zo mňa,“ povie zachrípnutým hlasom, keď sa márne pokúšam otvoriť vetrák. „Čo ide z vás?“ odvrknem nechápavo. Starenka namiesto odpovede ťažkopádne odkráča k sekretáru a vytiahne fotku: „Dym, moja zlatá, dym!“ Usadí ma do rozheganého kresla a pod nos mi strčí čiernobielu fotografiu. „Dívaj,“ povie. So záujmom si obzerám ženu kyprých tvarov vyzlečenú do strieborných bikín so strapcami. Na prsiach má pripevnenú podprsenku v tvare ulít a na hlave zvláštnu čelenku, ktorá pripomína morské koraly. Vyškiera sa a v ruke drží cigaru. „To ste vy?“ otváram neveriacky ústa. Pani Stanka sa vystrie, ako to len dovolí jej staré telo, a pyšne povie:  „Morská sasanka, číslo, ktoré som predvádzala päť rokov v najlepšom pražskom striptízovom klube!“ Zmätene sa dívam raz na sexicu na fotke, potom na žltú, vráskavú tvár pani Stanky. „Ale vidím, že ste fajčili,“ poviem podozrievavo, načo sa Stanka rozrehoce a plesne si po stehne. „Fajčila... lenže čím, moja, čím!“ fotku mi vytrhne z rúk a so smiechom ju obzerá pod lampou so strapcami, ktoré vraj kedysi boli snehobiele. „To boli časy,“ slastne vzdychá, „a tie prachy, len sa tak sypali! Náš klub mal najlepší program, prirovnávali nás k Moulin Rouge!“ Jej tvár žiari a ja si všimnem jemný náznak koketérie, ktorú som zachytila aj na jej fotografii z mladosti. „A čo sa s ním stalo?“ usmejem sa a odkráčam do kuchyne ohriať obed. „To vieš, po šesťdesiatom ôsmom ho papaláši zrušili, buržoázne podhubie rozvracalo usporiadaný život pracujúcich. Tak som šla robiť do mäsokombinátu.“ Položím na stôl príbor, naberiem ohriatu polievku a zavolám na pani Stanku, ktorá s očami uprenými na špinavé zatiahnuté závesy prežíva znova sasankové vystúpenie. Starenka sa opatrne domotká k stolu a začne jesť. Nadáva na nemastnú žlčníkovú diétu a spomína na časy, keď sa v mäsokombináte napchávala štipľavými klobásami. „Vidíš, ako som dopadla. Smrdím ako popolník a žlčník mám v prdeli!“ Na okraji taniera necháva kúsky varenej brokolice, ktorú vraj nezje, ani keby ju štvrtili. Kým si trasľavými rukami pokrája varenú rybu, utriem prach na kvetoch z umelej hmoty. Navrhnem jej, že povysávam, ale pani Stanka ma rozčúlene zruší, že vysávač iba víri prach. Okrem toho je vraj u nej čisto a ona nikdy nepotrebovala slúžku. „Ja som asistentka,“ namietam, ale ona len zavrtí hlavou, že je to úplne to isté. Potom poumývam riad, a kým uložím veci na pranie do tašky, pani Stanka sa chystá na poobedňajší spánok. Sedí na posteli a pozorne si češe dlhé a kedysi husté vlasy. Chvíľu ju pozorujem. Stanka na mňa pozrie  krátkozrakým, vodnatým pohľadom. Odloží kefu a povie: „Dobrú noc.“ Oznámim jej ešte, že zajtra s obedom prinesiem vypraté veci, ale starenka už nahlas chrápe. Zabuchnem dvere a konečne sa nadýchnem čerstvého, nezafajčeného vzduchu. Potom odnesiem bielizeň do Centra pre geriatrikov. Pracovníčka oddelí bombarďáky od ponožiek. Všetko pekne zvlášť vyperie, vysuší a zabalí do igelitového vrecka, na ktoré čiernou fixou napíše „p. Stanka“. Na druhý deň otváram kľúčom dvere a do nosa mi okamžite vrazí smradľavý cigaretový puch. Večné šero v garsónke je ako čierna páska na očiach. Chvíľu žmúrim a dávam pozor, aby som nezakopla. Pani Stanka leží ticho v nezastlanej posteli, presne tak ako keď som včera odchádzala. „Dobré ráno!“ zakričím uštipačne, ale potom zacítim niečo zvláštne. Niečo, čo ma s taškou v ruke núti pomaly kráčať k starenke a z čoho sa mi ježia chĺpky na krku. Položím náklad na zem a jemne priložím dlaň na jej hrudník. Starenka nedýcha. Má dokorán otvorené ústa a jej suché oči zízajú na zatiahnuté závesy. Sadnem si do rozheganého kresla a zažnem lampu. Vyberiem z vrecka mobil. Všimnem si, že z tela nebohej vychádza čudný modrý dym. Dym stúpa nehlučne hore, plazí sa tesne pod stropom a vracia sa späť. Vedľa mŕtvej vytvára postavu ženy s cigarou v ruke a koralovou čelenkou na hlave. Dymová žena sedí na posteli a ticho ma sleduje. Má plné pery a tvár mladej pani Stanky z fotografie. Dívame sa na seba. Ona sa koketne usmeje. Žena, či vlastne dym sa odrazu zavlní, roztvára stehná a ja mám možnosť vidieť posmrtné sasankové vystúpenie. Uvedomím si, ako veľmi ma štípu oči. Prudko zakašlem. Vstanem z kresla a hneď na prvý raz otvorím zaseknutý vetrák. Dymová Stanka sa zachveje. Smutne sa pozrie na mŕtve telo ležiace v posteli. Potiahne z cigary a potom ju prievan vytiahne cez otvorené okno na ulicu.

Read more from the February 2015 issue
Like what you read? Help WWB bring you the best new writing from around the world.